Slnko
Slnko je hviezda našej planetárnej sústavy. Planéta Zem obieha okolo Slnka. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi.
Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.
 |
|
| Pozorovacie údaje | |
|---|---|
| Stredná vzdialenosť od Zeme |
149 600 000 km |
| Zdanlivá jasnosť (V) | −26,8m |
| Absolútna jasnosť | 4,8m |
| Obehové vlastnosti | |
| Stredná vzdialenosť od stredu Mliečnej dráhy |
~2,5×1017 km (26 000 svetelných rokov) |
| Galaktická perióda | ~2,26×108 a |
| Rýchlosť | ~217 km/s |
| Fyzikálne vlastnosti | |
| Priemer | 1 392 000 km (109 zemských priemerov) |
| Sploštenie | ~9×10-6 |
| Povrch | 6,09 × 1012 km² (11 900 zemských povrchov) |
| Objem | 1,41 × 1018 km³ (1 300 000 zemských objemov) |
| Hmotnosť | 1,9891 × 1030 kg (332 950 zemských hmotností) |
| Hustota | 1,408 g/cm³ |
| Gravitačné zrýchlenie na povrchu | 273,95 m s-2 (27,9 g) |
| Úniková rýchlosť | 617,54 km/s |
| Povrchová teplota | 5780 K |
| Teplota koróny | 5 MK |
| Jas (LS) | 3,827×1026 J s-1 |
| Rotačné vlastnosti | |
| Sklon k ekliptike | 7,25º |
| Rektascenzia severného pólu 1 |
286,13º (19 h 4 min 31,2 s) |
| Deklinácia severného pólu |
63,87º |
| Rotačná perióda | |
| Na rovníku: | 27 d 6 h 36 min |
| Na 30° zemepisnej šírky: | 28 d 4 h 48 min |
| Na 60° zemepisnej šírky: | 30 d 19 h 12 min |
| Na 75° zemepisnej šírky: | 31 d 19 h 12 min |
| Rotačná rýchlosť | 7008,17 km/h (na rovníku) |
| Zloženie fotosféry | |
| Vodík | 73,46 % |
| Hélium | 24,85 % |
| Kyslík | 0,77 % |
| Uhlík | 0,29 % |
| Železo | 0,16 % |
| Neón | 0,12 % |
| Dusík | 0,09 % |
| Kremík | 0,07 % |
| Horčík | 0,05 % |
| Síra | 0,04 % |
Význam
Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd (pričom z našej druhej najbližšej hviezdy, Alfa Centauri letí svetlo na Zem 4,2 roka). Vzdialenosť Zeme od Slnka sa mení v rozpätí od 147 097 000 km (perihélium) do 152 099 000 km (afélium), tieto zmeny však nespôsobujú veľké kolísanie teploty na Zemi a nie sú ani príčinou striedania ročných období. Slnečná energia je základom takmer všetkých procesov prebiehajúcich na jej planétach a teda aj na Zemi. Od slnečnej energie nevyhnutne závisia podnebie, počasie, teplota, slnečný príliv a odliv a tiež všetky formy života na Zemi. Slnko priamo neovplyvňuje iba sopečnú a tektonickú aktivitu a tiež mesačný príliv a odliv. Zemská atmosféra neprepúšťa celé spektrum slnečného žiarenia, iba všetky vlnové dĺžky viditeľného svetla, časť ultrafialového žiarenia, časť infračerveného a časť rádiového žiarenia. Okrem najzákladnejších fyzikálnych a chemických procesov (napr. udržanie vody na Zemi v kvapalnom skupenstve) je slnečná energia nevyhnutné pre fotosyntézu rastlín a zrakovú orientáciu živočíchov. Ultrafialové žiarenie naviac podmieňuje tvorbu vitamínu D v koži človeka, väčšinou však má nepriaznivé mutagénne účinky. Od zdanlivého pohybu Slnka sa odvodzuje tiež pravý slnečný čas, ktorého upravená hodnota - stredný slnečný čas je základom merania času v bežnom živote.
Vývoj predstáv o Slnku
Slnko bolo v staroveku v mnohých kultúrach uctievané ako božstvo. V starovekom Grécku bol bohom Slnka Helios. Tento boh cestoval každý deň po oblohe v zlatom voze. V starovekom Ríme to bol Sol a v starovekom Egypte sa boh Slnka nazýval aj Ré, Ra alebo Amon. V astrológii je okrem iného symbolom vitality. Tieto označenia sa používajú ešte aj dnes na pomenovanie javov alebo predmetov, ktoré majú nejaký súvis so Slnkom, napríklad solárna bunka a hélium. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života a znovuzrodenia.
Anaxagoras sa v roku 434 pred Kr. domnieval, že Slnko je kopa horiaceho kameňa, o málo väčšia než Grécko. Podľa predstáv mnohých civilizácií Slnko obiehalo okolo Zeme a nie Zem okolo Slnka. Aristoteles vo svojom modeli vesmíru umiestnil Slnko medzi obežnú dráhu Mesiaca a Merkúra. Táto predstava sa udržiavala ešte veľmi dlho. Napriek tomu, že Aristarchos zo Samu zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka, jeho heliocentrické predstavy sa neujali. Názor, že Zem je stredom vesmíru pretrvával až do roku 1507, keď Mikuláš Kopernik predložil svoje prvé tézy o heliocentrizme. Vo výskume Slnka výrazne pomohol aj objav ďalekohľadu. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval slnečné škvrny. Toto zistenie pobúrilo katolícku cirkev, pretože až dovtedy sa tradovalo, že Slnko sa skladá z „dokonalého, čistého éteru“ a teda nemôže obsahovať tmavé miesta. V nasledujúcich dvoch rokoch sa však vyskytli minimálne štyri ďalšie pozorovania slnečných škvŕn.
V 17. storočí jezuita Christoph Scheiner zistil, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem. Tento objav urobil na základe pozorovania slnečných škvŕn. Ďalší pokrok v približovaní sa ku skutočnej podstate Slnka urobili Keplerove zákony a Newtonov gravitačný zákon. Vďaka nim sa zistilo, že Slnko je veľmi hmotné a všetky telesá Slnečnej sústavy obiehajú okolo neho. Veľkosť a vzdialenosť Zeme od Slnka boli po prvýkrát pomerne presne určené v roku 1672 Giovannim Cassinim a Johnom Flamsteedom. V roku 1814 nemecký astronóm Joseph von Fraunhofer použil spektroskop pre analýzu slnečného svetla a zistil, že spektrum Slnka je prerušované tmavými absorpčnými čiarami. Tieto čiary boli pomenované Fraunhoferove čiary a zohrali veľkú úlohu pri poznávaní chemického zloženia Slnka.
Druhá polovica 19. storočia bola venovaná intenzívnemu štúdiu Slnka a hviezd, pretože Slnko je tiež len hviezda a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy a naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala dlho nejasná. Jedna hypotéza vyslovená škótskym inžinierom Johnom Waterstonom hovorila, že vyžiarená energia pochádza z gravitačnej kontrakcie Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J. Mayer hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi meteoritov na jeho povrch. Ďalším významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav spektroskopie. Vďaka nej bolo možné spoznať chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať jadrová reakcia. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (syntéza, fúzia). Až v roku 1938 navrhol nemecký fyzik Hans Bethe jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória bola definitívne potvrdená až v roku 2002.
